Zážitky s Bohom

Manželia Gurkovci - Evka a Stanko - založili v roku 2004 Stredisko Evanjelickej Diakonie - "Útulok Dom na polceste" a dodnes sa tejto krásnej, no náročnej službe naplno venujú. Ich poslanie začalo však už v roku 1999 a ako sami hovoria - Boh im dáva silu, aby to zvládli a pomohli ľuďom v ťažkej životnej situácii postaviť sa na nohy a nabrať nový dych do života. V tomto rozhovore Vám priblížim, o čom je ich služba a akým úžasným a jedinečným spôsobom pomáhajú ľuďom na okraji spoločnosti na Slovensku. 

Manželia Gurkovci

1. Mohli by ste prosím na začiatok priblížiť čitateľom, čo to znamená "Dom na polceste"? 

Názov Dom na polceste vznikol už na začiatku a mal by poukazovať na to, že našou službou je pomáhať ľuďom, ktorí sa ocitli v ťažkej životnej situácii a do nášho Domu môžu prísť, na pár rokov tu pookriať a potom vykročiť posilnení ďalej na svoju životnú cestu. 

2. Do Veľkého Slavkova ste sa presťahovali v roku 1999 za účelom misie. Prečo ste si zvolili práve túto dedinku? 

Ja (Stanko Gurka) som začal v roku 1998 pracovať pre Spoločenstvo evanjelickej mládeže a vo Veľkom Slavkove vtedy prebiehala výstavba mládežníckeho centra. Poverili ma, aby som sa stal stavbyvedúcim tohto projektu až do roku 2001. Keďže som už vtedy mal rodinu, tak sme sa všetci spoločne presťahovali do Veľkého Slavkova a prenajali si úplne schátranú a polorozpadnutú budovu Evanjelickej školy.

Pôvodný Dom na Polceste

Dom na Polceste po rekonštrukcii

3. O päť rokov nato ste založili útulok Dom na polceste. Čo Vás viedlo k tomuto projektu? 

V roku 2004 sme už len zoficiálnili našu činnosť, ale ľuďom bez domova sme poskytovali strechu nad hlavou už od roku 1999. 

Pán Boh nás viedol k tejto službe, pretože sme ako kresťania cítili, že by sa naša viera v Boha mala aj prakticky prejavovať v našom živote. Osobne to vnímame tak, že je dobré evanjelium nielen zvestovať, ale na neho poukazovať aj životom. Keď sme videli tých núdznych ľudí vo Veľkom Slavkove, ktorý bol v tom čase veľmi alkoholická dedina s vysokou mierou násilia, tak sme museli pomôcť. Prvými hosťami boli u nás tri dievčatá, z rodín tyranov a alkoholikov. Rodičia ich ako 15-ročné vyhodili s domu s tým, že už vraj skončili základnú školu a majú sa postarať samé o seba. Vtedy sme kúpili poschodovú posteľ a sedačku, aby mali kde spať a zobrali sme si ich k nám. Pôvodne sme ich spoznali počas našich misijných aktivít, ktoré sme robili v dedine. Keď ich rodičia vyhodili z domu, tak nám napísali list na rozlúčku s tým, že si  odchádzajú do Trenčína hľadať prácu. To sme však nemohli dopustiť, lebo v tej dobe by pravdepodobne skončili ako prostitútky. Dievčatá si počas pobytu u nás urobili odborné stredné školy a všetky nakoniec obdržali učňovské listy. Sme radi, že sme im mohli pomôcť, ale bolo to svojím spôsobom aj smutné, lebo hoci im rodičia žili, tak sa ani raz na nich neprišli pozrieť, či sú v poriadku a ako sa im darí. Z tej istej partie neskôr prišiel aj jeden chlapec, ktorý je dodnes naším kolegom. 

4. Hoci ste na začiatku pomohli dievčatám, dnes pomoc poskytujete hlavne mladým mužom. Je nejaký dôvod, prečo ženy nie sú Vašou cieľovou skupinou? 

Zo začiatku sme sa sa venovali všetkým - mali sme mužov, ženy, mladých, starých, týrané matky, rodiny s deťmi. Bola to veľmi rôznorodá zmes všetkých možných ľudí bez domova a úprimne bolo veľmi náročné sa postarať o tak širokú škálu ľudí s rôznymi potrebami. Popri tejto službe sme vo Veľkom Slavkove vykonávali aj misijnú činnosť s tínedžermi. Tí nakoniec dospeli a dvaja dvadsaťroční mladí muži sa ponúkli, že by nám chceli pomáhať s prácou pre ľudí bez domova. Videl som v nich veľký potenciál a vzhľadom k tomu, že sme už boli na to traja muži a Evička (moja manželka), tak sme sa rozhodli zamerať práve na mužov. A mladých preto, lebo k nám chodilo a dodnes aj chodí veľa odchovancov z detských domovov. Vtedy bola legislatíva nastavená tak, že všetci, ktorí dovŕšili 18 rokov, museli opustiť detský domov. Dnes už je výnimka pre tých, ktorí ešte študujú na stredných alebo vysokých školách, aby zostali do dvadsiateho piateho roku. Avšak vzhľadom na kapacitné obmedzenia detských domov sa často stáva, že k nám prichádzajú aj chlapci, ktorí majú 18 rokov a stále študujú na školách. Aj napriek nášmu rozhodnutiu venovať sa len mladým dospelým mužom od 18 do 30 rokov, k nám stále ubytujeme aj starších mužov (momentálne u nás máme 5 "starcov" - najstarší z nich má 63 rokov). Občas sa stane, že k nám zoberieme aj týrané ženy s deťmi, ale vždy sú u nás len dočasne a snažíme sa im čo najskôr nájsť vhodnejšie zariadenie. 

5. Váš projekt ste rozšírili na útulok pre bezdomovcov, drogovo závislých a ľudí v ťažkej životnej situácii. Ako sa Vám darí skĺbiť tieto oblasti sociálnej služby? 

Úprimne to nie je ľahké. Klienti nášho centra sú aj ľudia, ktorých veľmi ťažko prijímajú niekde inde. Máme tu aj ťažkých psychiatrických pacientov - schizofrenikov. Ďalšou náročnou skupinou sú závislí ľudia. Potom sú tu takí, ktorí prišli o bývanie a potrebujú len tak niekde prežiť a porozhliadnuť sa ako ďalej. Skĺbiť tieto partie dokopy nie je ľahké, ale veľmi v tom vidím Božiu milosť. Práve vďaka Bohu máme pracovný tím, ktorý vytvára láskavé prostredie pre všetkých a tým sa nám darí preklenúť tú obrovskú rozdielnosť ľudí, ktorí nakoniec dokážu fungovať bok po boku aj s rozličnými životnými problémami. U nás máme často aj obrovské generačné rozdiely medzi klientami. Pohľad na svet 18 a 65-ročného človeka je diametrálne odlišný, keďže v dnešnej dobe niekedy aj 5 rokov znamená rozdielnosť generácii. Pán Boh nám však pomáha v tom, že si veľakrát tých našich "starcov" použije ako takých špeciálnych pedagógov pre tých mladých a naopak mladíci môžu starších obohatiť svojim entuziazmom. Skutočne je radosť sa pozerať na to, keď starší muž zavolá mladšieho, aby mu pomohol s chystaním dreva alebo s čistením kurníka pre sliepky a ten mladý bez slova ide s ním a navzájom si potom odovzdávajú skúsenosti a pracovné zručnosti. 

6. Aká je kapacita Vášho ubytovania v Dome na polceste?

Oficiálna kapacita v Dome je 22 ľudí, ale bežne tu máme aj 25. Asi máme v okolí dobré recenzie, lebo máme stále nadstav. Momentálne máme 6 žiadostí, ktorým zatiaľ nevieme vyhovieť, lebo máme naplnenú kapacitu. Takýchto domovov na polceste je na Slovensku veľmi málo (asi do 10), a preto je tu veľký pretlak. 

Ešte máme popritom 2 byty v Poprade, kde bývajú už takí samostatní chlapci. To už je taký najvyšší level predtým ako odchádzajú do samostatného bývania. Kapacita v bytoch je osem ľudí a sú tam takí, ktorí si už prešli u nás výchovou a majú svoju samostatnú prácu. Ideme za nimi už len na kávu, aby sme ich pozreli a povzbudili, lebo sú úžasní.  Títo chlapci si čoskoro nájdu priateľky, oženia sa a prirodzene si nájdu vlastné bývanie. 

7. Ako riešite prípadné konflikty alebo problémy medzi chlapcami? 

Väčšinou sú to veci, ktoré sa dajú ľahko vyriešiť. Chlapci si totižto uvedomujú, že nemajú nikoho iného okrem nás o koho by sa opreli a ku komu by sa mohli utiekať. Oni skutočne, keby od nás odišli, tak by skončili na ulici, a preto sú väčšinou zlatí a disciplinovaní. Problémom sú často drogovo závislí (alebo inak závislí) klienti, pretože aj napriek tomu, že mnohokrát chcú prestať, nevládzu. Našťastie sa ich vďaka podpore ostatných abstinujúcich v komunite často darí namotivovať, aby prestali. Všetci sú u nás veľmi prísne testovaní na alkohol a iné omamné látky. Nikoho u nás nedržíme nasilu a ak ich tá závislosť volá, tak sami odídu. Keď však máme vážne problémy ako sú napríklad krádeže medzi klientami, tak zlodeja vylúčime z Domu na polceste hoci aj na mesiac, aby si uvedomil, že tým poškodzuje komunite. 

8.  Ako sa Vám osvedčil tréning pracovných zručností v rôznych oblastiach, čo sa týka zlepšenia inklúzie do spoločnosti a aká je denná rutina Vašich klientov?

Za posledné roky sme prežívali dosť ťažké obdobie, lebo nám odišli až traja kolegovia (vrátane dvoch murárov) a len jeden nový sa k nám pridal, takže z nášho osemčlenného pracovného tímu je momentálne už len 6-členný. Zároveň s nami ukončila dlhoročnú spoluprácu aj holandská firma pre ktorú sme vyrábali elektronické výrobky. Okrem výbornej pracovnej terapie pre našich klientov to bol pre nás aj zdroj príjmu, ale žiaľ túto firmu kúpil korporát, ktorý si vypočítal, že je mu finančne výhodnejšie odoberať výrobky za tretinovú cenu z Číny ako podporovať sociálny projekt na Slovensku. Vzhľadom k odchodu kolegov - murárov máme menej práce aj na stavbách. Našťastie sa nám podarilo pripraviť nový projekt od slovenského inžiniera, pre ktorého budeme vyrábať pracovné pomôcky na ozdravenie práce v IT sektore. 

Cieľom zaradenia klientov do práce je taký, aby sa chlapci, ktorí prichádzajú z detského domova, resocializačných zariadení, z ulice alebo z väzení naučili pracovať. Pretože ako sa hovorí v Biblii z práce svojich rúk budeš žiť. (Žalm 128,2) Vďaka tomu sa potom vedia osamostatniť, nájsť si nájom a aj si ho zaplatiť. A skutočne môžem povedať, že máme v našom okolí bývalých klientov, ktorí sú ženatí otcovia, majú rodiny, žijú slušný život, vyštudovali školy, pracujú, niektorí sú aj živnostníci. Museli sa však najprv u nás vyformovať a naučiť pracovať, aby pochopili, že je to normálna súčasť života každého človeka. Niekedy sa im to nepáči a hovoria nám, že ich šikanujeme, ale každý u nás pracuje okrem tých, ktorí chodia do školy. 

Momentálne, čo sa týka dennej rutiny chlapci majú o 7:00 raňajky a od ôsmej sú zaraďovaní do prác alebo idú do školy. Štandardne pracujú do 16:00 s tým, že majú v rámci toho obednú prestávku. Po práci majú osobné voľno a o 18:00 máme všetci spoločne večeru. Potom máme buď komunitné stretnutia alebo voľnočasové aktivity. 

9. Kedysi ste mali aj farmu s hovädzím dobytkom, ale tú ste neskôr zatvorili. Aký bol dôvod? 

Práca s dobytkom bola krásna, pretože niektorí chlapci veľmi inklinovali ku zvieratám a strašne sa im páčilo sa o nich starať. Mali sme 9 kráv, vyrábali sme aj syry a potom sme ich predávali. Žiaľ chýbali nám dotácie od štátu, starostlivosť o kravy bola finančne náročná a veľmi sme sa tým pádom zadlžili. Už to nebolo rentabilné, a preto sme sa museli tohto krásneho projektu vzdať a kravy rozpredať. Veru sme si za kravkami aj poplakali. 

10. Robíte v centre aj nejaké špeciálne aktivity? Chodíte spoločne na výlety? 

Chodili by sme aj každý deň, ale peniaze veľmi nie sú. Musím však povedať, že Pán Boh sa neuveriteľne stará a je skutočne Bohom zázrakov. Jedným z tých zázrakov bol, že chlapcom po "korone" jeden výnimočný človek, daroval výlet do Chorvátska - pre 25 ľudí nám zaplatil plnú penziu. Išli sme autobusom na jeden celý týždeň. Niektorí chlapci neboli ani v Bratislave a nieto ešte v Chorvátsku, takže my keď sme tam prišli, tak sa všetci hodili do mora a skúšali, či je skutočne slané. To bol tak požehnaný nádherný výlet a bol to dar od niekoho, koho dodnes ani nepoznáme. Inak keď máme nejaké peniažky, tak chlapci idú na turistiku do Tatier alebo si zaplávať do Liptovskej Mary. Ak je dobrý ľad, tak sa chodia v zime korčuľovať a cez leto zas hrajú futbal. Teraz sa nám po dvadsiatich rokoch snívania splnil sen a podarilo sa nám v suteréne zriadiť posilňovňu. Z Cirkevného Zboru v Petržalke nám darovali cvičiace náradie a chlapci sa z toho náramne tešia. Veľmi im to buduje sebavedomie, lebo k nám väčšinou prídu slabí, nevyrastení a vychudnutí a teraz majú pocit, že sú z nich kulturisti. Je to úžasné.  

11. Akým spôsobom pomáhate mladým ľuďom sa zapojiť do spoločnosti a aká je miera úspešnosti osamostatnenia sa mladého človeka z Vášho Domova? 

Prvých 10 rokov bola úspešnosť osamostatnenia sa a zapojenia sa do spoločnosti len okolo 50%. Za posledných 5 rokov sa však výrazne zvýšila miera úspešnosti a je to pravdepodobne preto, lebo to už robíme dlho a lepšie poznáme ľudskú psychiku tých, ktorí sa ocitli na okraji spoločnosti. Máme veľké percento aj abstinujúcich od alkoholu, drog a iných závislostí, v čom vnímame veľkú Božiu milosť. Aj napriek menšiemu tímu si trúfnem povedať, že sa naša miera úspešnosti blíži až k 70%. 

12. Spomeniete si na nejaký výnimočný príbeh človeka, ktorý bol klientom vo Vašom zariadení? 

Výnimočných príbehov je strašne veľa, ale mali sme takého klienta Vladka Kováča, ktorý je dnes už aj naším kolegom a jeho životná cesta nás veľmi chytila za srdce. Od maličkého 10-mesačného bábätka bol v detskom domove. Odobrali ho rodičom vo veľmi podvýživenom stave aj spolu s ďalšími siedmymi súrodencami. Každého súrodenca však dali do iného detského domova. Vladko sa až v 18-tich rokoch dozvedel, že má oboch žijúcich rodičov. V detskom domove si teda dokončil učňovku a po dovŕšení dospelosti sa presťahoval k rodičom, lebo ich veľmi túžil spoznať. Tam ho však čakalo veľké sklamanie. Rodičia boli alkoholici a mali ešte ďalšie dve deti vo veku dvoch a piatich rokov o ktoré sa veľmi nestarali. Vladkovi za rok zo stresu vypadali vlasy a nakoniec sa uchýlil k tomu, že upovedomil sociálny úrad o skutočnosti, že sa jeho rodičia nestarajú o maloleté deti - jeho súrodencov. Potom si zobral malý batôžtek, požičal si peniaze od jedného pána a vlakom sa vrátil do svojho detského domova. Vychovávateľka ho potom doviezla k nám. Bol vo veľmi zúboženom stave, a tak sme ho okamžite prijali. Postupne si u nás dorobil maturitu a dokonca aj vysokú školu s odborom špeciálna pedagogika. Celý čas mu však vŕtalo v hlave, čo sa asi stalo s jeho súrodencami. Až po rokoch sa mu podarilo konečne zistiť, že aj tých najmenších zobrali do detského domova. Keďže mu na nich veľmi záležalo, tak požiadal súd, aby mu ich pridelil do pestúnskej starostlivosti. Nakoniec sa mu to podarilo a dodnes s nimi žije. Dnes už v podnájme mimo Domu na Polceste so svojimi súrodencami aj osemročnou neterou, ktorú si taktiež vzal pod svoje krídla. Je úžasné vidieť, že človek, ktorý nevyrastal v rodine a nemá príklad starostlivých rodičov, tak má tak obrovské srdce, že sa rozhodol vytvárať rodinné prostredie aspoň pre svojich najbližších. Vladko však vedel, že má ešte ďalších súrodencov, ale nedarilo sa mu ich nájsť. Kontaktoval preto reláciu "Pošta pre Teba" od Katky Brychtovej a vďaka tomuto programu sa mu podarilo prvý krát stretnúť so všetkými svojimi súrodencami. S niektorými je dodnes v blízkom kontakte. Toto sú príbehy, ktoré nám dávajú silu do služby aj keď sme niekedy smutní alebo unavení. Vďaka nim vieme, že naša 25-ročná práca má zmysel. 

13. Ste misionári. Ako Vám viera v Boha pomáha pri každodennej službe? 

Viera v Boha je pre nás oboch základnou silou celej našej služby. Sú síce dobrí sociálni pracovníci, ktorí nie sú veriaci, ale my osobne cítime, že by sme túto službu nevedeli robiť bez Božej pomoci. Vnímame, že vďaka Nemu dokážeme ľuďom dávať bezpodmienečnú lásku. Niekedy máme finančné problémy alebo sa trápime s chlapcami, ktorí majú rôzne závislosti, ale keď to odovzdáme Bohu, tak sa o všetko postará. Len vďaka Nemu už fungujeme 25 rokov. 

14. Ak niekoho Vaša služba zaujala. Ako Vám môže pomôcť? Prijímate aj materiálne dary, či len finančné? 

Finančné dary sú samozrejme veľmi dôležité a oceňujeme, keď nám ľudia pomôžu hoci aj malou čiastkou alebo dvomi percentami z dane. Z materiálnych vecí sú pre nás najlepšie trvanlivé potraviny ako konzervy alebo cestoviny. Tiež sa nám veľmi zíde drogéria a prostriedky na pranie a upratovanie. Ľudia nám tiež môžu pomôcť tak, že naším klientom poskytnú prácu v blízkom okolí Veľkého Slavkova. Chlapci chodia kosiť trávu, porýľovať záhradky, rúbať drevo alebo pomáhajú so stavebnými prácami. Takže ak potrebujete pomocnú ruku, či už vo vašej domácnosti alebo vo firme, radi to oceníme, lebo to učí našich klientov pracovať a taktiež si zarobiť vlastné peniaze. 

15. Ak sa niekto naopak ocitne v ťažkej situácii ako sa môže na Vás nakontaktovať? A aké sú podmienky na prijatie?

Na našej webovej stránke www.domnapolceste.sk môžu nájsť základné kontaktné údaje ako sú telefónne číslo (0911 630 963) alebo email (info@domnapolceste.sk). Podmienky na prijatie sú jednoduché - ak máme voľné miesto, tak sa snažíme ľudí zobrať. Naše sito má veľmi veľké oká. Nemáme však bezbariérový prístup, pretože v našej zrekonštruovanej 100-ročnej budove by to bolo veľmi zložité urobiť, a preto žiaľ nemôžeme prijať vozíčkarov. 

16. Máte niekedy čas aj sami na seba? Oddýchnuť si od služby a trošku zrelaxovať? 

Hoci venujeme tak 80-90% svojho času Domu na Polceste, tak je pre nás skvelé, že sme ako manželia už takmer 40 rokov skoro stále spolu a veľmi si svoju prítomnosť navzájom užívame. Raz za rok alebo raz za dva roky chodíme k moru na desať dní do Chorvátska. Naše deti nám tiež občas kúpia víkendový pobyt na Slovensku, aby sme si oddýchli. Vzhľadom k tomu, že máme 4 vlastné deti a 5 vnúčat, tak si čím ďalej tým viac uvedomujeme aké je dôležité mať niekedy aj čas na seba a na rodinu. 

17. Na záver, je niečo, čo by ste ešte chceli odkázať našim čitateľom? 

Pre každého veriaceho a učeníka Pána Ježiša je pripravená nejaká služba. Nemusí to byť vôbec služba nášho typu, ale niekedy stačí mať len dobré susedské vzťahy a prejavovať susedom lásku, aby aj tí mohli skrze túto lásku a priateľstvo spoznať Pána Ježiša. Najdôležitejšie je robiť službu vo svojom okolí - venovať sa svojej rodine, deťom a rodičom. Netreba vždy chodiť na misiu do Afriky alebo robiť nejakú výnimočnú službu. Stačí prejavovať lásku ľuďom vo svojej blízkosti. 

Ďakujem Vám veľmi pekne za rozhovor a nech Vás Pán Boh žehná