Zážitky s Bohom

13.8.2018 ste sa s manželom dozvedeli, že Váš dvojročný synček Andrejko trpí leukémiou. Čo bol prvý impulz, ktorý Vás viedol k návšteve lekára?

Moja mama mala pocit, že má Andrejko zápal močových ciest a apelovala na mňa, aby som s ním išla ku doktorke na kontrolu. Posledné dni tiež občas vracal, mal zvýšenú teplotu a horšie chodil do schodov. Ja som to spočiatku nepovažovala za nič vážne, lebo u malých detí sú takéto stavy pomerne bežné. S malou Evičkou sme však išli na popôrodnú prehliadku, a tak som ho zobrala so sebou. Pani doktorka si ho vyzliekla a všimla si, že má modrinky, ktoré sa mu ťahali od nožičiek až na chrbátik a ja som jej na to povedala, že má nové odrážadlo a že to bude pravdepodobne z toho. Mala však podozrenie na nejaké ochorenie a tak mu zobrala krvičku. Tá sa jej však v prístroji a aj na sklíčku zrazila. Keďže sa s podobnými príznakmi už v minulosti stretla, tak ho okamžite odoslala do detskej nemocnice v Žiline, čo už signalizovalo, že sa niečo deje. Kvôli malej Evičke som tam s ním nemohla ísť, takže prišiel Andrej (manžel), ktorý s ním absolvoval všetky vyšetrenia. Ja som sa už potom len dozvedela, že sú v sanitke a že ich berú do Banskej Bystrice, lebo mali podozrenie na leukémiu. Potvrdenie tejto diagnózy však nechali na špecialistov a Andrejka čakalo na detskom onkologickom oddelení množstvo vyšetrení, ktoré boli veľmi náročné. Primár povedal, že sme prišli v hodine dvanástej a možno aj pár minút po nej.

Ty si bola v tom období čerstvá mamička druhého bábätka. Koľko týždňov mala vtedy Vaša dcérka?

Evička mala vtedy 7 dní, takže to bolo presne týždeň po pôrode.

Ako prebiehali prvé dni na onkológii a aká tam bola atmosféra?

Prvé dni na onkológii neprajem ani nepriateľovi. Boli extrémne náročné. Keď sa mama čerstvo po pôrode dozvie, že jej prvé dieťa má leukémiu a že jej zomiera pod rukami, je to ťažké. Počiatočné Andrejkove výsledky ukázali, že bol dosť na hrane života a smrti. Lekári nás varovali, že prvé dni budú veľmi náročné, lebo jeho orgány nemusia vydržať nasadenie chemoterapie a kortikoidov. Našťastie to Pán Boh nedopustil a Andrejko to zvládol. Po prvých troch dňoch však do nás vstúpil zvláštny a nepoznaný pocit. Bol to taký POKOJ, o ktorom Biblia hovorí, že si ho ľudský rozum ani nevie predstaviť. S manželom sme sa zamýšľali nad tým, prečo sa to deje a mali sme dokonca pocit, že tým, že sme sa o neho prestali báť, tak akoby nám na ňom nezáležalo. Uvedomili sme si však, že ľudia sa za nás začali modliť a že to bol pravý Boží pokoj, ktorý bol odvtedy cítiť všade okolo nás. Keď to bolo možné, tak rodičia iných detí prišli načerpať túto atmosféru do našej izby. Aj napriek tomu bol začiatok náročný, lebo sme dostávali veľké množstvo nových informácii a Andrejko musel podstúpiť veľa vyšetrení a úkonov. Môj manžel Andrej má môj veľký obdiv, úctu a rešpekt, že to všetko tak úžasne zvládol.

Koľko trvala liečba leukémie u Andrejka? Mali ste nejaké komplikácie, pri ktorých ste si mysleli, že o neho prídete?

Liečba u Andrejka trvala deväť a pol mesiaca. Čo sa týka komplikácii, tak hneď pri nástupe do nemocnice sme zažili smutnú udalosť. Zomrel o dva roky starší chlapec, ktorý sa tiež volal Andrejko a mal dokonca rovnakú krvnú skupinu ako ten náš. A tento chlapec prehral boj s chorobou preto, lebo mu hlavu v tej nulovej imunite napadla mykóza a úplne sa mu tam rozšírila. Rovnakú pleseň dostal aj náš Andrejko, ale napadla mu pľúca a lekári sa obávali, že sa mu rozšíri. Stal sa však zázrak a keď išiel na kontrolu, tak sa zistilo, že tým, že sa ľudia modlili, tak sa o to Pán Boh postaral. V tej nulovej imunite mu na pľúcach zostala len jazva, ktorá signalizovala, že to prekonal. Sami doktori aj primár hovorili, že toto bol vyložene zázrak a pre nás to bol len ďalší dôvod na vďačnosť.

Ďalšou komplikáciou bola napríklad aj pokazená koncovka na hadičke, cez ktorú sa Andrejkovi podávali lieky a brala sa cez ňu pravidelne aj krvička. Pokazila sa však takým spôsobom, že sa nedala odšróbovať. Anesteziológ nás upozorňoval, že ak sa to nepodarí, tak bude musieť ísť Andrejko do narkózy a musel by sa mu iný spôsob zavádzať operatívne. To by sa však muselo meniť každé dva týždne, čo by znamenalo obrovskú komplikáciu. Anestéziológ sa s tým trápil už pol hodinu a hovoril nám, že ešte raz to skúsi, ale ak sa to nepodarí, tak už bude musieť ísť Andrejko do narkózy. Predtým ako to urobil, sme ho zastavili a povedali sme mu, že sa ideme za to pomodliť. V modlitbe sme tú situáciu aj toho anestéziológa vložili do Božích rúk. Ten doktor nebol veriaci, takže bolo vidno, že to neberie vážne a na zázraky neverí. Avšak Boh sa k Andrejkovi priznal a ono sa mu to na ten poslednýkrát skutočne podarilo uvoľniť. Opäť si živo pamätám tú našu neskutočnú vďačnosť voči Pánu Bohu.

Aké boli podmienky v Banskobystrickej nemocnici?

Úžasné. Pre mňa je to najlepšia nemocnica, do akej sme sa mohli dostať. Sme Bohu úprimne vďační, že žijeme v krajine, kde máme prístup k tak profesionálnej pomoci, akú sme zažili. Manžel aj s Andrejkom boli na samostatnej izbe, lebo pacienti s leukémiou majú nízku imunitu a musia byť izolovaní. Každý z nich mal svoju vlastnú posteľ a Andrejko často chodil k Tatinkovi do jeho bydielka. Neviem si predstaviť, že by musel manžel deväť a pol mesiaca sedieť na stoličke ako to je v niektorých iných nemocniciach. Som veľmi vďačná, že Banská Bystrica má organizáciu Svetielko nádeje, ktorá sa o oddelenie stará tak, aby tam rodič mohol byť počas celej liečby v čo najväčšom komforte. Detské onkologické oddelenie bolo aj vďaka tejto organizácii na veľmi vysokej úrovni. Izby spoločne so záchodom a kúpeľňou boli zmodernizované, krásne a čisté.

Vzhľadom na situáciu ste sa museli presťahovať do Banskej Bystrice, kde sa nachádza nemocnica, ktorá sa špecializuje na liečbu onkologických ochorení u detí.  Ako sa Vám podarilo zohnať ubytovanie v tomto meste?

My sme primárne v Banskej Bystrici nepotrebovali ubytovanie, lebo manžel bol hospitalizovaný na jednej izbe s Andrejkom. Ale ja tým, že som bola s malou Evičkou na materskej a nebola som viazaná na prácu, tak som si povedala, že idem za nimi. Prvé dva týždne sme oslovili ľudí z cirkevného zboru, či by nás nemohli ubytovať. Hneď sa našli dve rodinky, u ktorých sme prečkali, kým sa nám nájde niečo dlhodobejšie. Pán Boh sa k nám naozaj asi po týždni a pol priznal a poslal nám do cesty jednu rodinu – maminkiných kamarátov z Banskej Bystrice, ktorí sa s ňou len tak náhodou stretli v centre, keď bola s Evičkou na prechádzke. Mamina sa im pozdieľala, v akej sme situácii a oni jej na to povedali, že majú po babke byt, ktorý sa nepoužíva, a že by nám ho mohli prenajať. A nechceli za to nič. Takýmto spôsobom sa nám Pán Boh neuveriteľne postaral o bývanie. Bola som Mu za to neskutočne vďačná, lebo som každý deň mohla byť aj s Evičkou na byte a aj s manželom a Andrejkom v nemocnici.

Manžel sa musel starať o Andrejka v nemocnici a ty zas o malú Evičku. Ako ste to finančne zvládli bez možnosti pracovať?

Bola to veľká Božia prozreteľnosť a do toho všetkého nám pomáhala rodina, ale aj úplne cudzí ľudia, ktorých sme nikdy v živote nevideli. Andrej (manžel) bol predtým ako sme nastúpili do nemocnice len zopár dní v novej práci, takže bolo jasné, že ho prepustia. A aj sa tak stalo. Už spomínané Svetielko nádeje nám neuveriteľným spôsobom veľmi rýchlo pomohlo vybaviť organizácie, ktoré podporujú onkologických pacientov (ako je napríklad Dobrý Anjel), od ktorých sme dostávali finančnú pomoc počas celej liečby. Peniažky sme každomesačne dostávali aj od sociálnej poisťovne a od rôznych darcov. Tým, že som bola po pôrode, tak som dostávala ešte aj materskú a to všetko dokopy nám stačilo, aby sme pokryli všetky naše výdavky. Pamätám si raz, že sme mali niečo platiť a nemali sme peniažky, ale Pán Boh nám ich poslal prostredníctvom ľudí, ktorých sme predtým nepoznali. Bola to taká vyššia suma, okolo 300 eur, a keď sme ich potom kontaktovali, tak nám povedali, že sa dozvedeli o našej situácii a že im Boh povedal, aby nám poslali nejaké peniaze. Vtedy sme si hovorili, že Boh je taký DOBRÝ, že aj o takéto veci sa stará.

Kto Vám bol v tejto situácii najväčšou oporou?

Rodina. Moji rodičia, Andrejova maminka, švagrinka aj moja sestra nám pomáhali neuveriteľným spôsobom. Obrovskou oporou nám boli aj naši blízki z Považskej Bystrice, lebo nám občas vybavili, že sme išli s manželom na motorku a niekto nám postrážil Andrejka aj Evičku alebo nám urobili taký piknik v nemocnici na tráve. Potom to boli všetci, ktorí sa za nás modlili. Okrem rodiny som mala potrebu sa na začiatku zdieľať s ľuďmi, ktorých poznám, čo bolo asi trištvrte môjho telefónneho zoznamu. Každý piatok som napísala novinky o tom, ako sa máme, čo prežívame, ako nám v tom všetkom Boh pomáha a prosila som ľudí o modlitby. Veľa ľudí, hlavne z nášho zboru, pri nás stálo po celý ten čas. Pán Boh nám ešte dal do života aj nového kamaráta Tomáša. Pre mňa to bolo zvláštne, lebo za nami zrazu prišiel  úplne cudzí človek zo Žiliny, predstavil sa nám a povedal nám, že sa o nás dozvedel a chce nám nejako pomôcť. Tento Tomáš pri nás stál počas celej liečby a dodnes sme kamaráti a som za neho vďačná, lebo je to človek na pravom mieste a počúva Pána Boha. Od prvej chvíle to bolo z neho cítiť, lebo napriek tomu, že sme si boli úplne cudzí, tak sme sa rýchlo zblížili a teraz sa s ním duchovne zdieľam a rád ma vypočuje. Tomáš bol veľmi zlatý, lebo ku koncu liečby vyzval svoje duchovné okolie, aby sa nám vyzbierali na dovolenku, lebo sme už dlho nikde neboli. A naozaj boli ľudia v jeho okolí ochotní a peniažky nám vyzbierali. „Bože, keď to vidím, ako si sa o nás staral, nemôžem sa ubrániť slzám. Ďakujeme za Tvoju lásku a starostlivosť.“

S manželom ste veriaci pár. Nemali ste niekedy pochybnosti o existencii Boha a nevyčítali ste mu, prečo sa to stalo práve Vám?

Existenciu a vieru v Boha sme nikdy nespochybňovali. Ja som nemala ani potrebu riešiť otázku „prečo?“. Ako sa píše v knihe Jób: „ Hospodin dal a Hospodin vzal, nech je požehnané meno Hospodin.“ (Jób 1:21) No viem, že manžel sa občas Pána Boha pýtal, prečo musíme trpieť, keď sme si to nezapríčinili. My sme sa nechceli narodiť do hriešneho sveta. Prečo Andrejko? Prečo nevinné dieťa? Keby sme mohli, tak si určite vyberieme raj. Ľudia okolo nás Boha nespochybňovali, lebo z nás išla taká zaujímavá atmosféra, že nemali dôvod to riešiť. Skôr bolo pre ľudí požehnaním, keď nás stretli a toho Pána Boha cítili. Videli, ako na tú situáciu reagujeme, ako sa správame, že nie sme ustarostení, smutní alebo frustrovaní. Boli sme naopak pokojní, šťastní a usmiatí, a tým sme dokazovali a vyjadrovali, že On nám pomáha bojovať.

Vrátim sa k tomu onkologickému oddeleniu. Určite ste tam zažili aj ťažké chvíle. Ako ste to v tom momente vnímali?

Okrem chlapca Andrejka, ktorého som už spomínala, sme ešte spoznali jedno dievčatko Letíciu, ktorú sme tiež pochovali počas nášho pobytu v nemocnici. Boli sme svedkami aj ťažkých situácii iného charakteru, kedy mamy zostali s chorými deťmi v nemocnici a otcovia to nezvládli a odišli od nich. V niektorých prípadoch mali doma ešte ďalšie dve alebo tri deti.

Počas liečby hlavne pri kortikoidoch sú rôzne komplikácie. Niektoré deti majú problém s vyprázdňovaním iné nevedia chodiť a ďalšie zas dostanú cukrovku. Najviditeľnejšie sú vypadané vlasy, obočie a mihalnice a okrúhle tváričky, ktoré sú hlavným znakom liečby. Náš Andrejko žiaľ prestal chodiť, takže sme ho to dvakrát museli znovu učiť. Prvýkrát bol úplne ako handrová bábika a ten druhýkrát to bolo síce lepšie, ale stále to vyžadovalo veľa úsilia postaviť ho znovu na nohy. Ten prvý krát nechodil skoro dva týždne a potom sa učil krok po kroku. Ale je to bojovník. Aj keď dosť padal, pretože mal veľmi slabučké nožičky, tak vždy s úsmevom vstal a skúšal to ďalej. Andrejko však nebol jediný s takýmito komplikáciami a čím bolo to dieťa staršie, tým to ťažšie nieslo. Všimla som si, že aj napriek nášmu údelu si nás Pán Boh používal na šírenie pokoja. Chodili sme sa za ostatnými detičkami a ich rodičov modliť, žehnali sme im, povzbudzovali sme ich, vkladali ich do Božích rúk a v konečnom dôsledku to posilňovalo aj nás.

Ako sa má Andrejko dnes a aký z neho vyrástol chlapec po prekonaní tak ťažkej životnej skúšky?

Andrejko sa má výborne. Je to zdravý a múdry chlapec. Miluje pohyb a rád športuje, za čo sme vďační, lebo jeho nožičky boli od tej liečby vždy problematické. Je úžasný cyklista, v lete dokáže prejsť aj 35 km, takže teraz už vôbec nepociťujeme, že bol chorý. Je asi dobré, že si tú liečbu skoro vôbec nepamätá, keďže mal vtedy len dva roky. Staršie deti to ťažšie znášajú a pýtajú sa veľa otázok: „Prečo sa to deje práve mne? Prečo mi vypadávajú vlásky? Prečo mám také komplikácie?“ Náš Andrejko preberal tú pokojnú náladu od rodičov a keďže sme boli veľmi pozitívni, tak ani on sa nejako netrápil, a preto mám pocit, že sa to na ňom nijako nepodpísalo.

Čo by si odkázala ľuďom, ktorí sa ocitli v podobnej situácii? 

Pre mňa malo obrovskú hodnotu to, že sme mali okolo seba neuveriteľne milujúcu, obetavú a ochotnú rodinu a kolektív veriacich ľudí. Celkovo by som odporúčala, aby ste mali okolo seba ľudí, na ktorých sa viete obrátiť a ktorí sa za Vás vedia modliť, keď si prechádzate ťažkým obdobím. Takých, ktorí Vás neopustia, ale naopak budú pri Vás stáť, nech sa vo Vašom živote deje čokoľvek. Vytvárajte vzťahy, ktoré stoja za to. Hlboké, otvorené a úprimné.

Najdôležitejšie bolo však pre mňa to, že som mala pri sebe Pána Boha, lebo ten mi dal aj tých ľudí, ktorí majú rovnaké hodnoty a priority ako máme aj my. To, ako tá liečba prebiehala a aký bol výsledok, to bolo niečo, čo sme nemali vo svojich rukách. Bolo však na nás, akým spôsobom sme sa k celej situácii postavili. Ak to prijmete z Božích rúk a poviete si, že idete bojovať, tak to je dobrý postoj. Plus keď máte okolo seba ľudí, ktorí Vás podržia, podporia, opýtajú sa, ako sa máte, za čo sa môžu modliť, tak to je strašne dôležité, lebo ostatné sa nedá moc ovplyvniť. Ako som už spomínala -  prvé, čo mi Pán Boh povedal, keď som sa dozvedela, že Andrejko má leukémiu a ide do nemocnice, bolo: „Pán Boh dal, Pán Boh vzal, nech je požehnané sväté meno Hospodin.“ Myslím si, že môj postoj by sa nezmenil, ani keby nám ho Pán Boh vzal, pretože to je jeho dieťa a môže nám ho vziať kedykoľvek. Rovnako ako aj Evičku či môjho manžela. Uvedomujem si to a nelipnem na nich aj keď by to bolo určite extrémne náročné. Čo sa týka nášho manželstva, tak som si uvedomila, koho mám pri sebe, a že mi Pán Boh dal obrovský dar v mojom Andrejovi, lebo je nielen Božím dieťaťom,  úžasným manželom, ale aj obetavým otcom a to je naozaj veľký dar. Pán Boh nám pomohol nastaviť si správne priority, aby sme žili inak ako väčšina sveta...a to nám zostalo. „Vďaka Ti Bože za všetko, čo si nám z Tvojej milosti dovolil žiť. Dobré i zlé.“

(Ďakujem Evke Dubovskej za rozhovor)