Zážitky s Bohom

Morees Gaggi sa narodil v Irackom Karakoši odkiaľ bol nútený ujsť kvôli silnejúcej agresii Islamského štátu. Dnes žije na Slovensku a pracuje pre Slovenskú Katolícku Charitu, kde sa zameriava na projekty aj vo svojej domovine. V rozhovore sa dozviete ako sa mu žilo v Iraku, za akých okolností sa mu podarilo odísť a prečo chce zostať na Slovensku. Jeho silný životný príbeh môže byť inšpiráciou pre nás všetkých.

Na začiatok by som sa Vás chcela opýtať ako sa Vám vyrastalo v Iraku? Aké ste mali detstvo?

Podobne ako slovenské deti sme sa hrávali vonku s kamarátmi a so susedmi a chodili sme do škôlky a do školy. Rozdiel bol v tom, že vyučovanie bolo len doobeda do dvanástej a potom sme už mali voľno. Keďže slnko zapadalo dosť neskoro, ľudia trávili spoločný čas hlavne po večeroch, pretože cez deň bolo veľmi horúco a od dvanástej do tretej sa len oddychovalo. Čo sa týka duchovnej stránky každú nedeľu sme navštevovali kostol. Pamätám si na zaujímavý moment, kedy padol režim Saddama Husseina a mali sme v škole niekoľko dní voľno, lebo zrazu sa nevedelo, čo sa bude diať.

Kedy ste sa prvý krát dozvedeli o Islamskom štáte?

Organizácia s názvom „Islamský štát“ vznikla v roku 2014, takže odvtedy sme o nich mohli počuť v médiách. To však bol len vrchol ľadovca, lebo predtým už boli radikálne skupiny ako Al-Káida a ďalšie. Často to boli len skupiny extrémistov, ktoré prenasledovali kresťanov, jezídov alebo aj iné menšiny. Napríklad si pamätám, že v roku 2010 sa nejakí radikáli pokúsili nastražiť bomby na autobusy plné univerzitných študentov. Jeden okoloidúci si to našťastie všimol a zastavil dopravu. Za svoj odvážny čin ho však zastrelili. Takýchto incidentov sa udialo veľmi veľa.

"Keď Islamský štát ovládol mesto Mosul, tak dal kresťanom tri možnosti."

V Auguste 2014 ste utiekli zo svojho rodného mesta Karakoš. Ako ste vnímali odchod z domu?

Keď Islamský štát ovládol mesto Mosul, tak dal kresťanom tri možnosti. Prvou bolo konvertovanie na Islam, čo by vzhľadom na otvorený vojnový konflikt mohlo znamenať povolanie do armády Islamského štátu. Hlavným dôvodom odmietnutia tejto možnosti z mojej strany však nebol strach z vojny, ale to, že som nechcel zaprieť vieru v Ježiša. Druhou možnosťou bolo platiť „jizya“ = dane, ktoré oficiálne musia kresťania alebo Židia podľa Koránu odvádzať moslimom za to, že môžu žiť medzi nimi. Toto pravidlo je však radikálmi veľmi zneužívané a v realite to funguje tak, že vám zoberú všetok majetok a ak nemáte už ani ten, tak vám odoberú aj deti, aby sa stali vojakmi Islamského štátu. Tretia možnosť bola tá, že by nás rovno zabili.

Vzhľadom k tomu, že ani jedna z možností nebola pre nás prijateľná, rozhodli sme sa utiecť.

Dva mesiace pred tým ako sme definitívne odišli, vznikol na okraji nášho mesta Karokoš (Bakhdida) vojnový konflikt. Mosul, semenište Islamského štátu, bol od nás len 30 kilometrov a keď nás v júni začali bombardovať, museli sme utiecť. Vzhľadom k rýchlemu upokojeniu situácie sme sa po troch dňoch vrátili domov. V auguste sa však bombardovanie zintenzívnilo a pamätám si, že tam zomreli aj dve deti, ktoré sa hrali na záhrade. Všade sme počuli výbuchy, a tak som zavolal otcovi, ktorý v tom čase pracoval v inom meste, že musíme odísť z Karakošu, lebo sme počuli, že tentokrát sa Islamskému štátu podarí dostať dovnútra do mesta. Otec ma presviedčal, že sa nemusíme báť, že oni predsa bombardujú pravidelne a ešte sa im nepodarilo preniknúť dovnútra. Za mňa však bola situácia vážna a navrhol som, aby sme odišli aspoň na pár dní, kým sa situácia upokojí a potom sa môžeme vrátiť naspäť ako predtým. S týmto plánom súhlasil. Tak sme odišli, nezobrali sme si so sebou ani cenné veci, albumy, dokonca sme tam nechali aj druhé auto, ktoré patrilo strýkovi, lebo sme si mysleli, že sa o dva až tri dni vrátime. Domov sme sa však už nikdy nevrátili.

Na hraniciach s Kurdistánom ste zažívali neisté chvíle. Pamätáte si na moment kedy Vás konečne pustili do tejto časti Iraku? Aké ste mali vtedy emócie?

Utekali sme z domu okolo deviatej večer s tým, že môj brat mal kamaráta, ktorého rodina nemala auto. My sme mali taký minibus, takže sme sa tam všetci pekne pomestili. Ľudia, ktorí v tú noc utekali neboli len z Karakošu, ale aj z iných okolitých miest a dedín, takže na hraniciach čakali státisíce ľudí. Niektorí sa snažili dostať do Kurdistánu aj napriek zavretým hraniciam, a preto začala Kurdská Armáda strieľať smerom k nám. Báli sa, či v tej mase ľudí nie sú vojaci Islamského štátu. Spoza chrbta na nás zas strieľali vojaci Islamského štátu, takže my sme boli uväznení uprostred. Pamätám si, ako sme sa modlili v aute a uvedomil som si, že celý môj život som chodil len tradične do kostola. V tejto kritickej chvíli mi však Pán Boh povedal, že: „Áno, tu som, som živý a existujem a oplatí sa mi dôverovať“. Bol to pre mňa moment, kedy som spoznal Ježiša a vošiel do mňa Božský Pokoj.

Na hraniciach sme čakali celú noc a až ráno nás pustili do Kurdistánu. Zamierili sme do Erbilu do mestskej časti Ankawa a naše prvé kroky smerovali do kostola, kde sme hľadali útočisko. Ten však bol úplne preplnený utečencami, a tak sme boli nútení nájsť iný. Našťastie sa v druhom kostole pre nás našlo miesto, a tak sme tam zostali. Prvý týždeň sme spali s bratmi v aute a rodičia spali v kostole na laviciach. Kostol sa návalom utečencov rýchlo premenil na ubytovňu. Postupne nám humanitárne organizácie doniesli stany, ktoré sme postavili v areáli kostola. Prvé dni doniesli obrovské hrnce, variče a potraviny a spoločne sme si varili. Neskôr doniesli vybavenie pre jednotlivé rodiny a tie si varili samy pre seba.

Počas celého pobytu v týchto provizórnych podmienkach sme boli v očakávaní, že sa čoskoro vrátime – dúfali sme, že naše mesto oslobodia o týždeň alebo o mesiac, potom sme si hovorili, že o tri mesiace a stále sa to predlžovalo. Nakoniec to trvalo až tri roky. Medzitým sme však prišli na Slovensko.

V Kurdistáne ste strávili rok aj 4 mesiace. Čo ste počas tohto obdobia robili? Ako ste trávili svoj čas a odkiaľ ste čerpali peniaze na základné životné potreby?

Kurdistán je severná časť Iraku a tvoria ho tri veľké mestá – Erbil, Duhok, Sulaymaniyah. Väčšina obyvateľstva sú Kurdi, ktorí sú prevažne moslimovia, ale nájdu sa medzi nimi aj kresťania a iné náboženské skupiny. Kurdistán je autonómna časť Iraku, ktorá má svoju vládu vrátane svojich ministrov. Bolo to pre nás bezpečnejšie miesto, lebo Kurdovia majú silnú armádu a boli schopní si ochrániť svoje hranice pred Islamským štátom. Takticky zbombardovali vlastný most, aby zamedzili nepriateľovi preniknúť do ich krajiny.

Čo sa týka finančného zabezpečenia môj otec pokračoval vo svojej pôvodnej práci a dostával mzdu a mama ako učiteľka pár mesiacov nedostala plat, ale potom jej ho našťastie spätne vyplatili. V čase, keď sme bývali ako utečenci v Kurdistáne, tak som na niekoľko mesiacov vycestoval za prácou do Libanonu.

Najprv som tam robil vo fabrike na páse a potom som si našiel prácu v kláštore. Mnísi tam mali obrovský sad a chovali dobytok. To bolo pre mňa požehnaním, lebo každý deň sme mali Svätú Omšu. Poskytli mi tiež ubytovanie a stravu, a tak som potom mohol z platu finančne podporiť svoju rodinu.

10.12.2015 ste pristáli lietadlom do Košíc. Aké boli Vaše prvé pocity? Boli ste nadšení alebo naopak plný obáv z novej krajiny? Mali ste nejaký kultúrny šok? 

Na začiatku sme sa tešili, že ideme do Európy, ale keď sme pristáli v Košiciach, tak sme zostali v šoku. Letisko v Erbile bolo modernejšie ako to Košické, niektoré cesty v Iraku boli kvalitnejšie a budovy novodobejšie, takže sme mali spočiatku zmiešané pocity. Keď sme bývali na Blízkom Východe, tak sme stále počúvali o tom, že Európa je výnimočná a uvidíme veci, ktoré sme dovtedy nevideli. A nakoniec sme prišli na letisko, kde nefungovala technika a čakali sme veľmi dlho kým nás odbavili. Následne nás previezli do utečeneckého tábora v Humennom, kde sme strávili 3 mesiace namiesto pôvodne avizovaných 3 týždňov.

"Ľudia sa začali obávať, či sme sa nedostali do väzenia."

Slováci majú neraz predsudky voči cudzincom. Ako Vás vnímali, keď ste prišli? Kde vás ubytovali a kto Vám zabezpečoval stravu a iné potreby?

Na úvod by som chcel povedať, že celý program iniciovala jedna zahraničná humanitárna organizácia, ktorá zbierala peniaze na pomoc prenasledovaným kresťanom. Tieto finančné prostriedky potom posunuli slovenskej organizácii "Pokoj a Dobro", aby sa o nás starali počas prvých troch rokov. Oni nám neskôr aj našli ubytovanie v Nitre a dostali sme aj kurz slovenčiny. Prvý rok sa o nás kompletne starali, druhý rok čiastočne a tretí rok už len ak niekto niečo potreboval.

Zo začiatku sme bývali v azylovom dome celá šesťčlenná rodina v jednej veľkej izbe a mali sme tam k dispozícii spoločnú jedáleň, kde nám poskytovali stravu. Prvý mesiac sme boli úplne zavretí a ľudia sa už začali obávať, či sme sa nedostali do väzenia. Pôvodne nám totiž hovorili, že tam budeme len tri týždne a nakoniec sme tam strávili až tri mesiace. Neustály pobyt medzi štyrmi stenami spôsoboval to, že niektorí prestávali veriť, že nás vôbec niekedy pustia. Bolo to pre nás veľmi ťažké obdobie. Po mesiaci nám zmenili režim a už sme mohli ísť mimo areálu, ale len na obmedzený čas. Potom sme sa museli vrátiť naspäť do tábora. 

Po prepustení z azylového domu sme zažili mierny kultúrny šok, lebo sme si všimli, že večer už okolo deviatej sú ulice ľudoprázdne. Pre nás to bolo skutočne prekvapivé, lebo sme nerozumeli, čo ľudia v tejto krajine po večeroch robia a kde sa schovávajú. V Iraku, ako som už spomínal, sme žili oveľa spoločenskejším životom a obchody boli tiež otvorené do polnoci.

Na otázku ako nás vnímajú Slováci je ťažké odpovedať, pretože každý človek je iný. Sú ľudia ktorí nás prijímali, ale aj takí, ktorí naopak nie a to je normálne, pretože ani v Iraku nás všade neakceptovali. Musím však povedať, že najväčšie prijatie sme pocítili v cirkvi. Keď sme sa prisťahovali do Nitry, tak nás kňaz spomenul počas kázne. Bolo krásne zažiť chvíle, kedy sa ľudia s nami chceli porozprávať alebo nás prísť navštíviť. To prijatie bolo to najvzácnejšie, čo nám kresťania na Slovensku mohli dať. 

"Prijatie bolo to najvzácnejšie, čo nám kresťania na Slovensku mohli dať."

Máte krásnu slovenčinu. Bolo pre Vás ťažké naučiť sa náš jazyk a ako dlho Vám to trvalo?

Osobne som sa začal učiť slovenčinu až na Slovensku. Mali sme lekcie už v tom utečeneckom tábore, ale  tam sme boli trošku demotivovaní, lebo sme čakali kedy nás pustia von. Ja som nakoniec ten kurz nedokončil, lebo som nastúpil na prípravný rok na Univerzitu Komenského a tam sme mali predmety aj v slovenčine. Následne som začal študovať prekladateľstvo a tlmočníctvo arabského, anglického a slovenského jazyka a podarilo sa mi dokončiť bakalára. Magistra som už nedokončil, keďže som si založil rodinu a musel som začať pracovať na plný úväzok.

Prvý rok na Slovensku bol náročný, pretože sme sa nevedeli s ľuďmi poriadne porozprávať a vyjadriť svoje emócie. To nás motivovalo sa viac učiť jazyk - pýtať sa, hľadať, používať Google translator, komunikovať rukami-nohami len aby sme vyjadrili to, čo chceme. Túžba po komunikácii nám pomohla sa nebáť a hoci aj dodnes robím gramatické chyby neprekáža mi to, pretože sa viem dorozumieť.

Zhruba 2 roky mi trvalo, kým som bol schopný povedať to, čo som chcel. Postupne som však získaval slovnú zásobu a každým dňom sa to zlepšovalo.   

To, že sme neboli na Slovensku v kontakte s arabčinou nám veľmi pomohlo, lebo všetci naši kamaráti boli Slováci. V Nemecku alebo Francúzsku vznikajú veľké arabské komunity, ktoré sa potom ťažko integrujú do spoločnosti, čo spôsobuje veľké problémy. Naša skupina sa však rozdelila, a tým sme sa ľahšie zaradili medzi ľudí na Slovensku.

Na Slovensku ste si našli manželku a už máte spolu aj dieťatko. Je veľký rozdiel mať za ženu Slovenku v porovnaní so ženami z Iraku?

Karakoš ako mesto bolo veľmi otvorené a žije sa tam naozaj ako v Európe, čo môžu potvrdiť aj Slováci, ktorí s nami chodia na rôzne projekty. Samozrejme tým, že sme ovplyvnení islamskou civilizáciou, tak sú tam určité rozdiely. Muž je hlava rodiny a nevykonáva žiadne povinnosti, ktoré kultúrne pripadajú žene. Napríklad je pre muža hanbou tlačiť kočík alebo nosiť dieťa. Pre mňa je to však iné. Ja mám syna a som hrdý na to, že ho môžem nosiť a starať sa o neho. Pre ženy bola zase úloha sa starať hlavne o muža a o deti, ale nemali rolu finančne zabezpečiť rodinu. Moja mama síce bola učiteľka a vykonávala svoje povolanie, ale to bolo len preto, lebo Karakoš bol pokrokový. Avšak stále sa moja mama o nás starala oveľa viac ako otec a nebolo by to preto, že by nás nemal rád, ale preto, lebo to nezdedil od svojej rodiny v ktorej vyrastal. Moja mama nás mala štyroch bratov a vyštudovala univerzitu externe počas materstva a potom učila, takže sa viac podobala tomu európskemu konceptu.

Aké je všeobecne postavenie ženy v Iraku v porovnaní so Slovenskom?

Čo sa týka kresťanov, tak v Karakoši je to slobodné a ženy môžu chodiť von samé bez akéhokoľvek zahalenia. Moja mama však pracovala v Mosule, kde vznikol Islamský štát a musela tam mať zakrytú hlavu šatkou. Keby ju nemala, tak by ju nemilosrdne zastrelili na ulici. Žena sa musí správať podľa určitých pravidiel, ak chce prežiť. Čo sa týka moslimskej komunity, tak nie sú všetci radikálni, ale ženy sa väčšinou zahaľujú. Keďže sme ovplyvnení tou islamskou kultúrou, tak ženy nemôžu vykonávať všetky povolania - napríklad okrem Kurdistánu v Iraku nemôže byť žena taxikárkou. Stredné školy máme rozdelené na dievčenské a chlapčenské, ale inak základné a vysoké sú zmiešané.

V Európe sa mi napríklad nepáči to, že niekedy sa na ženy na materskej pozerá akoby boli menejcennejšie tým, že akurát vtedy nepracujú. A pritom ony sú tie, ktoré tvoria novú generáciu a je to to najlepšie, čo môžu v tej chvíli robiť pre spoločnosť. Žena na materskej má pre mňa úplne rovnakú hodnotu ako tá ktorá pracuje pre NASA. 

"Žena na materskej má pre mňa úplne rovnakú hodnotu ako tá ktorá pracuje pre NASA." 

Momentálne pracujete ako humanitárny pracovník pre ľudí na Blízkom východe, takže sa zameriavate aj na svoju domovinu. Ako vnímate toto poslanie?

Je to Božia milosť. Ani som nesníval o tom, že by som robil takúto prácu. Keď som bol v Karakoši a videl som chudobného človeka, tak som si v duchu hovoril, že nech ide pracovať. Veľa ľudí tak aj dodnes rozmýšľa. Tým, že som bol odkázaný na pomoc druhých a pritom som nemohol za to, že sa zo mňa stal bezdomovec, tak mi Pán Boh ukázal, že musím byť aj ja tým Samaritánom, ktorý sa musí zastaviť a postarať sa o človeka v núdzi. To bol pre mňa moment, kedy mi Pán Boh povedal, aby som išiel slúžiť. Bolo veľa okolností, ktoré k tomu viedli. Predtým ako sme utekali som len pasívne chodil v nedeľu do kostola, ale potom som si začal sám študovať Sväté Písmo a všetky verše, ktoré som si čítal boli veľmi osobné a hovorili mi priamo do môjho života.

Napríklad „Nechaj všetko a poď za mnou.“ (Lukáš 6, 27-28) A odpovedal som: „Áno, Pane.“ V Iraku som mal školu, mal som kamarátov, mal som dom, mal som všetko a ja som odišiel na Slovensko. A keď som prišiel sem, tak ma Boh viedol a začal som slúžiť v komunite Svätého Egídia, ktorí sa starajú o bezdomovcov na Slovensku. Táto skúsenosť mi dala obrovskú pokoru aj pochopenie pre tých ľudí. Keď som začal počúvať ich príbehy a dôvody, prečo sú na ulici – napríklad jednému manželka predala nehnuteľnosť, iný prišiel o prácu. Z normálneho človeka, ktorý je pracujúci sa stal bezdomovec. Tak ako aj zo mňa a všetkých ľudí z Karakošu. V tejto komunite som však pracoval len ako dobrovoľník, a tak som si našiel prácu vo fabrike na páse. Tam som sa však cítil ako otrok a Boh mi povedal nech mu dôverujem a dám výpoveď.

Vtedy bola v cirkvi naplánovaná duchovná obnova na predĺžený víkend. Keď som tam bol, tak mi volal môj kamarát, že má pre mňa prácu v cirkevnom časopise. Po nejakom období, keď už som pracoval pre časopis mi zavolal iný známy, že v istej charite hľadajú človeka ako som ja. Nebol som si istý, a tak som sa modlil a Boh mi povedal, že je to práca pre mňa. V Novembri som teda dal výpoveď v časopise a v Decembri nastúpil do novej práce. Dnes pracujem v Slovenskej Katolíckej Charite, kde som zodpovedný za projekty na Blízkom Východe a aj na Kube. Staráme sa o ľudí po zemetraseniach, obnovujeme  kostoly, pastoračné centrá, rehabilitačné centrá a robíme rôzne ďalšie aktivity, ktoré sú potrebné v daných oblastiach. 

"Nechaj všetko a poď za mnou."

Ste kresťan. Aké je prežívanie viery v Iraku v porovnaní so Slovenskom? Sú tam určité rozdiely v tradíciách? Je tam prenasledovanie kresťanov stále aktuálny problém?

Náš Boh je jeden a ten istý a tam, kde sú kresťania prenasledovaní sa o to viac prejavuje Božia moc. Ľudia v Iraku videli neskutočné množstvo zázrakov.

Kresťania v Iraku sú ustavične v ohrození a musia si dávať pozor na svoj život, pretože tam stále existujú radikálne skupiny, ktoré prenasledujú kresťanov. Čo sa týka Iraku, tak je Islamský štát porazený, ale keď predtým pôsobil v Mosule, tak ho ľudia vítali a schvaľovali jeho zločiny. Keď bol vojensky utlačený, tak sa mnohí jeho priaznivci aj členovia vrátili do svojich domovov a rodín a žijú si tam spokojné životy. Je však len otázka času, kedy opäť títo ľudia dostanú možnosť a znovu sa zradikalizujú. Čo sa týka Islamského štátu, tak bola porazená armáda, ale stále nebola porazená tá myšlienka. Len zlomok ľudí bol potrestaný za svoje činy, pretože nie je možné perzekvovať celé vyše 1,5 miliónové mesto Mosul.

"Myšlienka Islamského štátu nebola porazená."

Ako Vám viera v Boha pomohla prekonať tie najťažšie chvíle?

Keď je Pán Boh blízko, tak vedie človeka. Ani náš príchod na Slovensko nebola samozrejmosť, lebo aj môj otec aj my sme boli nastavení tak, že by sme z Iraku nikdy neodišli. Radšej sme tam chceli zomrieť akoby sme mali niekde ujsť. Avšak ako čas plynul, tak sme si s bratmi hovorili, že by sme chceli žiť niekde, kde by sme mohli vychovať naše deti v pokoji. Irak bol totižto dlhodobo vo vojne. Najprv sme osem rokov bojovali s Iránom, potom s Kuvajtom, potom prišla Amerika a nakoniec Islamský štát, takže sa tam stále niečo dialo. Môj otec však stále tvrdil, že z Iraku neodídeme. Jedného dňa však zo srandy zahlásil, že ak príde po mňa lietadlo a zoberie ma do Európy, tak pôjdem. Lebo dovtedy boli jedinými možnosťami len nebezpečné cesty cez more a pešo. Keď však prišla možnosť letieť lietadlom, tak si zrazu nebol istý svojím rozhodnutím. Ja som mu však pripomenul, že to bol on ktorý hovoril, že ak príde po nás lietadlo, tak pôjde. Pán Boh to tak krásne zariadil, že sme mohli ísť a som mu za to veľmi vďačný.  Všetky udalosti nakoniec poslúžili na dobro a som rád, že som aj vďaka Islamskému štátu mohol spoznať Pána Boha. Aj Svätý Pavol v Písme hovorí, že „Pre Neho som všetko ostatné stratil a pokladám to za odpad, aby som získal Krista.“ (Filipským 3,8) Tak aj ja hovorím, že všetko som stratil a pokladám to za odpad v porovnaní s tým, čo som získal, pretože som získal Boha. Keď sa človek len trošku zamyslí, tak príde na to, že je to o večnom živote. Že teraz sme tu a zajtra tu už nemusíme byť a všetko materiálne za čo sme bojovali už bude márnosť. Ja som nesmierne vďačný za tú moju skúsenosť a dodnes z nej čerpám. 

"Otče odpusť im, lebo nevedia, čo činia."

Vyskytli sa vo Vašom živote momenty kedy ste sa chceli vrátiť domov?

Práveže nie. Snažím sa v mojom živote nereagovať emocionálne, a keď mi to čo i len napadne, tak začnem analyzovať tie dôvody, či sú logické a či sú Božie. Ak ma tam Pán Boh pošle evanjelizovať, tak pôjdem, ale keď sa mi len nepáči politika na Slovensku, tak to by bol hlúpy dôvod na odchod. Naozaj nemám také myšlienky, že by som sa vrátil. Aj s manželkou sa o tom rozprávame a teraz to vnímame tak, že máme byť tu na Slovensku, ale ak nás Boh pošle inam, tak sme tomu otvorení.

Po ôsmych rokoch v Januári 2023 sa mi však podarilo navštíviť Irak so Slovenskou Katolíckou Charitou  a síce to bolo príjemné, tak som si uvedomil, že sa už nechcem vrátiť k tomu materiálnemu životu, ktorý som tam žil. Bolo však krásne vidieť ten starý kostol, kde som predtým chodil a celkovo som vďačný za všetky momenty, ktoré som tam zažil a že som si mohol oživiť spomienky, lebo nikdy som si nemyslel, že budem pravidelne chodievať do Iraku. Teraz tam vďaka charite chodím viac krát do roka hoci to nie je vždy bezpečné. Nedávno nám napríklad zhabali na hraniciach pasy a nevedeli sme či nám ich vrátia alebo inokedy zas dievčatá išli na jedno miesto, kde len dva kilometre od nich začali bombardovať, takže aj tie naše cesty sú také misie, pretože tam zažívame množstvo nebezpečných incidentov.  

Avšak Pán Boh, keď dáva milosť, tak ju dáva priehrštím. Na jednej z mojich ciest do Iraku sme stretli Jezídsku rodinu, ktorá nám hovorila o Islamskom štáte. Ja som im na to odvetil, že ja osobne som im odpustil. Boli z toho šokovaní a pýtali sa ma ako som to dokázal. Povedal som im, že som Bohu za všetko vďačný a aj keby to znovu zopakovali, tak im odpustím, lebo tak nás učí Písmo. Oni mi na to odvetili, že vzhľadom ku všetkým zverstvám, ktoré urobili, tak im nebudú schopní nikdy odpustiť. Až keď som prišiel domov na Slovensko, tak som si uvedomil, aké silné slová mi dal Boh do úst a tak som sa za to začal modliť. Spoznal som, že som dostal milosť a len ju posúvam ďalej. Sám Ježiš, keď zomieral na kríži tak vyslovil pamätné slová, ktoré svedčia o sile odpustenia: „Otče odpusť im, lebo nevedia, čo činia“ (Lukáš 23,34)

Na Slovensko spoločne s Vami pôvodne priletelo 149 asýrskych kresťanov. Viete koľko z Vás zostalo na Slovensku a kde sa podeli tí ostatní? Je možné, že sa im u nás nepáčilo? Stretávate sa spolu?

Neviem presné číslo, ale na Slovensku podľa mojich informácii zostalo okolo 50 ľudí. Väčšina mojich krajanov sa teda vrátila naspäť z rozličných dôvodov. Niektorí ľudia sa nevedeli naučiť jazyk, iní sa tu nevedeli uživiť a ďalší zas mali zvyšok rodiny v Iraku za ktorými smútili. Všetci sa oficiálne vrátili zo Slovenska do Iraku. Nikto nešiel do Nemecka alebo iných Európskych krajín. Pri odchode dostali pečiatku do pasu, že 10-15 rokov sa nemôžu vrátiť do Schengenu, takže si veľmi dobre museli rozmyslieť tento krok. Viem o dvoch rodinách, ktoré sa chcú dostať cez Jordánsko do Austrálie, lebo tam majú príbuzných. Ostatní zostali v Iraku.

Zo začiatku sme sa s ostatnými Iračanmi, ktorí prišli s nami stretávali. Mali sme spolu Sväté Omše, stretávali sme sa počas rôznych sviatkov, ale tým že niektorí sa vrátili, tak to bolo už viac sporadické a ľudia vrátane mňa si už našli iný život na Slovensku. Už sme nemali čas na pravidelné stretnutia. Momentálne žijú blízko nás dve rodiny. Jeden z nich je kaderník a tak sa k nemu dávam strihať a máme pravidelný kontakt. S ostatnými sa stretávame už len pri významných udalostiach ako sú svadby alebo sväté prijímania.

"Nenechajte si zahubiť svoju dušu"

Na záver by som sa Vás chcela opýtať, čo by ste chceli aj v súvislosti s Vašou životnou cestou odkázať našim čitateľom.

Na Blízkom Východe v Iraku zabíjajú telá – človeka ako takého. Tu je to však ešte náročnejšie, lebo sa snažia zabiť dušu. Ľudia sú preťažení prácou, dáva sa dôraz na egoizmus a individualizmus. Naozaj je ťažšie pre veriaceho človeka žiť v Európe ako na Blízkom Východe, lebo tak ako je v Písme napísané: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu a telo zahubiť.“ (Matúš 10, 28) Dávajte si preto pozor na Vašu dušu, lebo v Európe je príliš veľa vecí, ktoré môžu človeka pohltiť. Život je jednoduchý, musíme vždy myslieť na cieľ, ktorý od nás chce Boh. Keď budeme mať v živote Boží cieľ, tak sa nás nebude nič dotýkať - ani politika a ani keby nás chceli prenasledovať. Dnes som čítal vo Svätom Písme v Skutkoch Apoštolov ako bol Peter vo väzení a prišiel anjel a oslobodil ho. Aj dnes sa dejú takéto zázraky a sú to reálne príbehy, ktoré zažívajú aj dnešní ľudia. Keď sme veriaci, tak by sme mali všetko odovzdať do Božích rúk.  

Ďakujem Vám veľmi pekne za rozhovor