Zážitky s Bohom

Janka a Augustín Ugróczy sú rodičia ôsmych detí - Tobiáška, Tamarky, Jakubka, Sebastiánka, Matejka, Joshua, Eliáška a malej Grace. Janka je mamička a autorka knižky "Sebastiánko a jeho zázračné pastelky". Gusto je otecko, prírodný architekt a spoluzakladateľ projektu Astrovisum Academy, ktorá pripravuje mladú generáciu na dobu vesmíru. V tomto rozhovore Vám priblížim príbeh tejto inšpiratívnej a možno v dnešnej dobe tak trošku netradičnej rodiny, ktorú spája aj láska k Bohu. 

1. Na úvod by som sa chcela opýtať ako ste sa zoznámili a ako dlho už kráčate na spoločnej ceste životom? 

Manželmi sme 18 rokov a celkovo sme spolu už 24 rokov. Zoznámili sme sa v kostole v Prievidzi a ja (Janka) som prvý krát zahliadla Gusta z chóra. Slúžila som aktívne v mládežníckom spoločenstve, takže keď sa tam objavil niekto nový a ešte aj s netradičným výzorom, nedalo sa to nevšimnúť. Ja (Gusto) som bol vtedy čerstvo obrátený.

2. Čo pre Vás znamená viera a vzťah s Bohom a ako to ovplyvňuje Váš život?

Janka: Pre mňa život s Bohom znamená to, že nie som na veci sama. Vnímam Pána Boha ako niekoho, kto je živý a bytostne prítomný, ktorý ma posilňuje a ktorý ma vyzbrojuje do všedných dní. Pre mňa asi najdôležitejšie je to, že môžem vo svojom živote zažívať Božiu milosť, ktorá ma prevyšuje a že sa nemusím báť. Aj keď sú nejaké ťažkosti v živote – v rodine, manželstve, vo výchove alebo kdekoľvek, tak neprežívam situácie s enormným stresom, lebo si poviem, že Boh je pri mne. Verím, že tým, čo milujú Pána, všetko slúži na dobré. To je pre mňa posilňujúce.

„Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré...“ List Rímskym 8,28

Gusto: Pre mňa je Pán Boh všetko vo všetkom. On je mojou inšpiráciou pri plánovaní a vízii. Naša aj moja budúcnosť je v Ňom. Zároveň je pre mňa utešovateľ a upokojovateľ, keď sa všetky plány rúcajú. Je tiež priateľom, ktorý ma vťahuje do prítomnosti.

3. Keďže ste kresťania, akým spôsobom vediete deti k Bohu? Modlíte sa spoločne ako rodina? Darí sa Vám chodiť pravidelne do spoločenstva? 

Gusto: Nedarí sa nám chodiť pravidelne do spoločenstva, ale nakoľko sme desaťčlenná rodina, tak sme samy osebe spoločenstvo. Čo sa týka vedenia detí k Bohu tak najväčšiu rolu u nás zohrávajú svedectvá a modlitby za konkrétne veci. Myslíme si, že každý človek potrebuje nájsť a vyznať svoju vieru sám, takže naším deťom ukazujeme na Boha hlavne naším životom. Ukazujeme im, kto je náš Boh a kde ho môžu vidieť vo svojom živote, ale tak aby sa necítili, že sú tlačení do nejakého typu zbožnosti. Aby si boli istí, že akokoľvek sa ich hodnotový systém bude v budúcnosti vyvíjať, tak je to pre nás v poriadku. Veríme, že Boh je tak veľký, že naše dieťa mu predsa nemôže uniknúť. Takže nerobíme z toho vedu, ale máme také pravidelné veci ako napríklad modlitba pred jedlom, požehnávanie pred spaním alebo ak niekto s niečím zápasí, tak sa za seba navzájom modlíme. V každodennom živote je pre nás normálne, že hovoríme o veciach viery alebo o nejakých statiach z Biblie, ktoré nás oslovili.

Janka: Viera je taká integrovaná súčasť nášho života a rozprávame sa s deťmi o konkrétnych situáciách a ako sa Boh o ne v tej chvíli postaral. Nechávame priestor aj im, aby nám povedali o veciach, ktoré Boh robí v ich živote.

Gusto: Keď sme napríklad cítili, že  nás Boh volá do Ameriky, ale nemali sme v tej dobe na to financie, víza ani bývanie, tak sme sa za to spoločne začali modliť. Mohli sme čoskoro vnímať ako sa Boh stará o konkrétne veci. Keď sme potom prišli do Ameriky, tak sme deťom povedali, že aha už je to tu – Boh nám tu pomohol prísť.

4. Aký je Váš bežný deň s deťmi? A ako s nimi trávite voľný čas? 

Gusto: Najčastejší deň je asi taký, že ja idem do roboty, školopovinné deti sa vychystajú do školy a Janka vstane s malými deťmi. Doobeda sa Janka venuje malým deťom a poobede sa väčšie deti vrátia zo školy a aj ja sa vrátim z práce. Potom ideme všetci robiť niečo na záhradu – buď sa hráme alebo pracujeme a medzitým sa tí najstarší vrátia z krúžkov. Ale je to veľmi ťažko povedať, lebo mali sme obdobia, kedy sme veľa cestovali a deti nechodili do školy. Teraz naopak intenzívne robíme rekonštrukciu nášho domu, takže sa venujeme tomu. Ale celkovo ako rodina neprežívame bežné dni, ale skôr zažívame rôzne životné obdobia. Ako rodina sa aj učíme tomu, čo hovorí Kazateľ – všetko má svoj čas. Snažíme sa teda vnímať veci do ktorých nás Boh v daných obdobiach života pozýva.

„Všetko má svoj čas a každé počínanie pod slnkom má svoju chvíľu.“ Kazateľ 3,1

5. Darí sa Vám s manželom nájsť čas osamote len vy samy dvaja? Mávate spolu rande? 

Gusto: Niekedy len raz za rok alebo len raz za dva roky (smiech). Pretože keď nám jedno dieťa už ako tak vyrastie a kým sa narodí ďalšie, tak tam zvykne byť obdobie, kedy si uvedomíme, že by sme mohli ísť niekde aj len my samy dvaja. Absolvujeme teda prechádzku, večeru alebo nejaké podujatie.

Janka: Nemáme možno rande ako v romantických filmoch či už v divadle, na koncertoch alebo počas prechádzok pod nočnou oblohou. Spoločného času bez detí je naozaj málo. Vieme si to však vynahradiť v jednoduchosti prechádzkami po dedine, spoločnými nákupmi alebo povzbudzovaním synov pri futbale. Každý večer ešte máme rande na gauči u nás doma, lebo po deviatej hodine sme samy a môžeme sa porozprávať.

Gusto: A máme aj deficit, že by sme potrebovali byť viac spolu, aby sme si prebrali rôzne témy. Rozhodli sme sa však mať veľkú rodinu a toto ide ruku v ruke s tým, že sme teraz stále obklopení deťmi.

6. Viete si predstaviť, že by ste nemohli mať deti? Zamýšľali ste sa niekedy nad tým akým smerom by sa uberali Vaše životy a Vaše manželstvo? 

Janka: Ja som sa nad tým nikdy nezamýšľala a ani si to neviem predstaviť, ale pravdepodobne ak by sme nemohli mať svoje deti, tak by sme si nejaké adoptovali alebo by sa z nás stali profesionálni rodičia. Kedysi sme spolu pôsobili ako dobrovoľníci v organizácii Úsmev ako dar a hovorili sme si, že by sme si osvojili nejaké dieťa. Nikdy sa to však nestalo, lebo nám Boh požehnal vlastné.

7. Toto je trošku ťažšia otázka, ale čo by ste povedali rodičom, ktorí by veľmi túžili po bábätku, ale žiaľ im nie je dopriate? 

Gusto: Viac krát sme už zažili, že sme sa stretli s párom, ktorý nemohol mať deti alebo nechcel mať deti a dnes tie deti majú a aj ich chcú. V poslednej dobe sa nám darí stretávať s ľuďmi a rozoberať práve tieto témy a vďaka rozhovorom Boh odomyká v ľuďoch rôzne bloky a otvára im cestu rodičovstva.

Janka: Ja by som tých ľudí hlavne povzbudila a povedala im nech neprestávajú veriť, že Boh sa o nich postará  aj v tomto. Deti sú Boží dar a môžu byť pre nás Božím darom aj deti, ktoré nie sú naše. Napríklad to môžu byť deti z detských domovov, ktoré nemali to šťastie vyrastať vo vlastnej biologickej rodine a čakajú na milujúcich rodičov. Aj takýmto spôsobom môže Boh požehnať ľuďom, ktorí nemôžu mať deti.

8. Veľa ľudí nemá deti alebo ich má menej lebo tvrdia, že mať deti v dnešnej dobe je drahé. Ako sa Vám darí financovať tak veľkú rodinu? 

Gusto: To je veľmi dobrá otázka, ktorá asi všetkým vŕta v hlave. Popravde treba povedať, že momentálne nezarábam práve najmenej, ale odfinancovať veľkú rodinu sme sa naučili práve vtedy, keď sme zarábali menej než je minimálna mzda a žili sme naozaj z mála. Čo sa týka príjmu boli sme v tej dobe pod hranicou chudoby, ale investovali sme do vzťahov, priateľstiev a do rodiny, takže sme reálne nikdy nemali núdzu. Vždy sme mali to, čo sme potrebovali. V spoločenstve sme sa delili o veci a o jedlo. S kamarátmi s ktorými bývame vedľa seba sme zase spolu chovali sliepočky a zdieľali spoločný dvor. Iný kamarát mal zas kravičky, takže nám nosil mlieko. Ja som im na oplátku pomohol postaviť maštaľku. Takže naše deti asi nikdy nevnímali, že by sme mali núdzu, lebo sme investovali do hodnôt, vďaka ktorým sa nám podarilo toto obdobie prekonať. Boli časy, keď sme žili tak z mála, že každý pondelok sme prehodnocovali, či stojí za to žiť takto ďalej alebo sa mám niekde jednoducho zamestnať alebo ešte skúsiť pokračovať v budovaní vlastného podnikania. Našťastie sme to celé zvládli a ja som si medzitým vybudoval úspešný architektonický ateliér. Dnes je to už čo sa týka financií oveľa lepšie a ľudia si potom myslia, že veď on je architekt, tak si ľahko môže dovoliť veľa detí, ale tá cesta za tým, kde sme teraz bolo kráčanie po vode na rozbúrenom mori. Vtedy sme žili len z viery. Nerád hovorím ľuďom, že sme v pohode, lebo máme dostatok, pretože my sme sa dostali do pohody, keď sme práve nemali dosť. Ak si niekto myslí, že sa dostane do pohody až keď bude mať určité množstvo financií, tak asi v pohode nikdy nebude.

Janka: Ja si myslím, že aj náš životný štýl, ktorý máme nastavený je kľúčový v tejto otázke. Akým spôsobom sa napríklad staviame k každodennej spotrebe alebo materiálnym veciam. Niekto, kto má dve deti si možno predstavuje, že keď my máme osem, tak to znamená osem krát mobil, osem krát značkové tenisky alebo batoh a tak ďalej. Tak na to naozaj nemáme. Ale nie je to ani spôsob akým chceme viesť naše deti a náš život. Naším deťom nič nechýba a my sme spokojní, tak ako to máme nastavené.

9. Váš manžel je architekt prírodných a zdravých stavieb a celkovo žijete veľmi prepojení s prírodou. V poslednej dobe narastá skupina mladých ľudí, ktorí nechcú mať deti, lebo tvrdia, že každé ďalšie dieťa, ktoré príde na svet prispieva ku klimatickej zmene. Aký máte názor na tento pohľad? 

Gusto: Viem, že takí ľudia sú, ale ja osobne to takto nevnímam. Často sa pohybujem v skupinách vedeckých odborníkov, ale nikdy ma ani jeden neodsudzoval za to, že máme veľa detí. Argumenty, ktoré majú skupiny ľudí, ktorí nechcú mať deti kvôli klimatickej zmene sú pádne, ale nepočítajú s vecami s ktorými napríklad ja počítam, a to že deti sú požehnaním a že Boh má plán s touto planétou. Hodnoty, ktoré moje deti prinášajú do sveta a do života sú pre mňa väčšie ako emisie CO2, ktoré vyprodukujú.

Janka: Ja si to tak idealisticky predstavujem, že keby každý človek zodpovedne pristupoval ku svojmu životu, k ekologickým hodnotám a k udržateľnosti, tak by sme nemali tento problém.  

10. Keďže som si aj ja teraz prešla tehotenstvom chcela by som sa Vás opýtať ako vnímate toto obdobie v živote ženy? Vyvoláva to vo Vás stále zmiešané pocity radosti z nového prírastku a obáv či bude všetko v poriadku?

Janka: Vďaka Bohu ja som mala všetky tehotenstvá bezproblémové, vždycky som sa z nich tešila a užívala som si ich. Veľakrát som sa však stretla s tým, že keď idem do poradne, tak už nado mnou len mávnu rukou, že vy už štvrté a vy už piate, takže všetko viete akoby som už ani doktora nepotrebovala. Vždy človek zažíva obavy a je to také prirodzené pre ženu. Vždy sa pýtam, či to bude dobré, kedy to príde, odtečie mi voda alebo budem mať kontrakcie a aká tam bude doktorka, či bude všetko v poriadku s bábätkom a či to stihne môj manžel a ako dlho to bude trvať a aké budú tie bolesti. Tie otázky sú tam vždy a jediná výhoda je v tom, že už viem do čoho idem, tým, že som už mala tie predošlé skúsenosti. A dokonca vždy som sa tešila aj na pôrod až pri siedmom a ôsmom dieťati som mala také myšlienky, že už som nechcela ísť rodiť, že už sa na to necítim a už nevládzem podstupovať tú bolesť. Vtedy mi veľmi pomáhalo, keď sme si s deťmi prechádzali, ako ony prišli na svet. Aké boli tie ich a moje príbehy počas tých momentov a ako sa o to Boh postaral. Ako som to vždy zvládla, takže to určite zvládnem aj siedmy aj ôsmy krát. V tomto som vždy nachádzala silu. Pri tom ôsmom mi veľmi pomohlo sa sústrediť vyslovene na to bábätko. Keď už som bola v tej sprche, tak som sa tešila, že už ju budem mať v rukách a budem sa na ňu pozerať. Bola to taká obrovská radosť, že všetko okolo sa stalo malým.

11. Zaujalo ma jedno zamyslenie manžela na Vašom blogu o úlohe otca pri pôrode a o tom ako sa mu pri jednom nepodarilo byť. Môžete nám stručne priblížiť túto skúsenosť a ako Vám Boh nakoniec pomohol zblížiť sa so synom? 

Gusto: Myslím si, že je dobré pre otca byť pri pôrode. Jednak som tam ako podpora mojej manželky, aby tam nebola sama a aj pre dieťa je lepšie, keď môže byť so mnou úplne od začiatku. Môže ma počuť, vidieť, cítiť a vytvorí sa u nás hneď puto, tak isto ako s jeho maminkou. Vždy som tam chcel byť kvôli Janke aj kvôli bábätku, ale nechcel by som, aby sa muži, ktorí neboli pri pôrode cítili zle, pretože na to mohli mať rôzne dôvody. Mne osobne nerobí problém tam byť. Pre mňa je to úplne ideálne – kopa krvi, vďačná žena, proste ako akčný film (smiech). Vždy to bol riadny adrenalín, viac krát bola situácia, že som tam išiel s väčším stresom než Janka. Pri siedmom dieťati som skoro odpadol, lebo som sa necítil dobre, bolo to ráno o druhej a bol som dosť vyčerpaný. Išli na mňa mdloby a skoro som nedobehol na pôrodnú sálu, lebo ma tam sestričky nechceli, keď počuli, že mi nie je dobre. Už som len Janku počul ako kričí, že kde je môj manžel, tak som tam len dobehol a oni sa ma pýtali, že či neodpadnem a ja im na to, že veď opriem sa tu. Takže takto to berieme. Pri jednom pôrode som žiaľ nebol. Išiel som totiž na operáciu s dcérou a boli sme v inom meste. Operácia bola naplánovaná a pôrod bol trošku predčasný, takže som tam nemohol byť. Neviem, či je to dôkaz alebo náhoda, ale akurát s týmto synom som si ťažšie hľadal prepojenie. Dosť ma ignoroval. A napríklad mal veľmi dobrý vzťah so susedou, ktorá bola pri tom pôrode s Jankou, takže som bol z toho aj dosť smutný. S predošlými deťmi som mal od malička super vzťah, ale tento syn bol ku mne dosť chladný počas prvých dvoch rokov života. Jedného dňa sa však stalo, že sa deti kúpali v potoku a on sa šmykol a stiahol ho prúd pod hladinu. Nedá sa povedať, že by sa vyložene topil, ale ja som v tej chvíli zbadal ako sa jeho vlásky strácajú vo vode. Našťastie bol hneď pri mne takže som ho zdrapil vytiahol. On sa na mňa usmial a pre mňa to bolo akoby sa druhý krát narodil a ja som ho vybral z lona jeho matky. Odvtedy sa náš vzťah výrazne zlepšil a je teraz taký ako s ostatnými deťmi. On na to dodnes spomína ako na veľmi krásny zážitok, ako sa ponoril do vody a ocko ho vybral. Našťastie to neberie ako traumu.

12. Ako sa Vám darí chrániť deti pred modernými technológiami? Je to otázka, ktorú si v dnešnej dobe kladie veľa rodičov. 

Janka: Samotné technológie nie sú zlé, ale problém je ten obsah, ktorý šíria. Sme v tejto otázke však nováčikovia, lebo síce máme osem deti, telefón majú len dvaja. Syn, ktorý má 16 a dcéra, ktorá má 14.

Gusto: U nás deti do 13 rokov nemajú svoj mobil, ale môžu si na Jankinom telefóne občas zahrať nejakú hru, ktorú im my dovolíme. Na notebooku spolu pozeráme rozprávky, filmy alebo dokumenty. Od 13 rokov dostanú naše deti svoj telefón a môžu ho používať v obmedzenom čase a nemôžu tam mať sociálne siete. Až v 15 rokoch tam môžu mať aj niečo s čím my nesúhlasíme, ale nemajú to vyložene zakázané.

„Všetko je mi dovolené, ale nie všetko je mi prospešné...“ 1. Korintským 10, 23

Janka: Samozrejme, že nám už náš 12-ročný syn chodí rozprávať rôzne dôvody, prečo by mal mať vlastný mobil. Hovorí mi o rôznych situáciách, ktoré by vyriešil inak, keby mal telefón. A ja mu vždy poviem aké je úžasné, že ich vyriešil aj bez neho. Našťastie naše deti nezápasia s pocitom menejcennosti v porovnaní so svojimi rovesníkmi. Nevadí im, že ich kamaráti už mobil majú a oni ešte nie.

13. Keď ste mali 5 detí, tak ste sa rozhodli absolvovať štúdium misie v Amerike. Čo Vás viedlo k tomuto rozhodnutiu a ako to ovplyvnilo Vašu rodinu? Ako dlho ste tam nakoniec boli? 

Gusto: Poznali sme niekoľko slovenských rodín, ktorí boli misionári a vzdelávali sa niekde v zahraničí. Inšpirovalo nás to a hoci sme nevedeli, čo nás tam čaká, cítili sme povolanie od Boha ísť do Ameriky aj s celou našou rodinou. Nakontaktovali sme sa na tých Slovákov a oni nás nakoniec aj osobne privítali v Amerike. Ja som tam chodil do Biblickej školy Morningstar a keď sme tam boli rok, tak sme sa rozhodli začať blogovať o našom rodinnom živote a to sa stalo nakoniec aj našou misiou. Celkovo sme tam zažili veľkú osobnú premenu, veľa Božej milosti a nadýchli sme sa atmosféry slobody. Hoci sme tam pôvodne plánovali byť len jeden rok, tak sme tam nakoniec pobudli tri roky.

14. V Amerike ste zažili aj obdobie neistoty, kedy ste sa s deťmi ocitli bez strechy nad hlavou a stali sa z Vás v podstate bezdomovci. Ako ste to zvládli a ako Vám Boh nakoniec pomohol nájsť nový domov?

Janka: Ako sme spomenuli v predošlej otázke pôvodne sme do Ameriky plánovali ísť na jeden rok. Kvôli covidu sa nám však posúvali spiatočné letenky, ktoré sme už mali dopredu kúpené. Pravidelne sme teda prehodnocovali, či ideme alebo nejdeme domov. Podarilo sa nám predĺžiť aj ubytovanie na druhý rok, ale na ten tretí sa už nedalo. Cítili sme však povolanie, že máme zostať v Amerike ešte dlhšie. Vtedy sme stáli pre veľkou otázkou, že dobre, chceme tu byť, ale nemáme kde bývať. Tak sme nabalili auto a nejaký čas sme fungovali v stane po kempoch, po hoteloch alebo v Airbnb a stali sa z nás de facto bezdomovci. Pre mňa osobne to bol ten najlepší čas, ktorý sme prežili v Amerike. Boh upevňoval naše vzťahy v rodine aj v manželstve a síce to bolo veľmi náročné obdobie,  napriek tomu sme zažívali nádherné chvíle. Veľmi to ovplyvnilo náš život a aj teraz, keď sa spýtam našich detí na čo spomínajú najviac, čo sa týka Ameriky, tak sú to práve zážitky z tohto obdobia kedy sme „putovali“. Keď sme si to spočítali, tak sme vedeli, že Boh s nami kráčal počas celého tohto obdobia, lebo sme boli „na púšti“ presne 40 dní.

Jedného večera, keď sme stanovali v kempe pri oceáne prišla za nami naša dcéra a hovorila, že mala veľmi živý sen. Valila sa na ňu veľká vlna a bolo to veľmi nepríjemné a strašidelné. Prišla za ockom a pýtala sa, že či náhodou nevie, čo jej chce týmto Pán Boh povedať?

Gusto: Opýtal som sa jej, či už ten spôsob života akým momentálne žijeme je na ňu príliš náročný. A ona mi odpovedala, že áno. Keď sme sa vrátili naspäť do stanu, tak som si našiel neprijatý hovor od pastora zo školy. Volal mi presne v rovnakom čase, keď mala Tamarka ten sen. Zavolal som mu teda naspäť a on mi povedal, že nám zohnali bývanie v hoteli, kde sídlila moja škola. Dokonca nám ho aj zafinancovali. Neskôr nám zase ďalší kresťania pomohli nájsť ubytovanie v normálnom byte, kde sme potom zostali až do konca. Náš problém nebol, že by sme nemali peniaze na bývanie, ale tým, že sme boli zo zahraničia, tak nám nikto nechcel prenajať ubytovanie, lebo uprednostňovali domácich.

15. Keďže už takmer 5 rokov žijem vo Veľkej Británii zaujímalo by ma aký bol Váš návrat na Slovensko? Boli to pocity šťastia, že ste opäť doma alebo aj neistoty hlavne v súvislosti s udalosťami spojenými s vypuknutím vojny u našich susedov a nestabilnej spoločenskej situácie? 

Gusto: Osobne som sa desil návratu. Po prvom roku v Amerike som sa zaprisahával, že sa na Slovensko už nikdy nevrátim. Keď sme si napokon kúpili spiatočné letenky, presne na druhý deň nato vypukla vojna na Ukrajine. Zažívali sme teda strach aj neistotu, ale cítili sme, že nás Boh volá naspäť na Slovensko. Mali sme veľmi zmiešané pocity. Pamätám si ako som sa pravidelne modlil, aby som to zvládol.

„Kedykoľvek ma popadne strach, spolieham sa na Teba.“ Žalm 56,4

Tešili sme sa však na rodinu, priateľov a na náš hlinený domček. To, že začala vojna a potom ekonomická kríza a predtým bol Covid spôsobilo, že sme v našej firme začali mať exponenciálny dopyt po prírodných stavbách. Paradoxne sa nám s každou spoločenskou neistotou viac a viac darí v ateliéri, lebo pravdepodobne ľudia začali prehodnocovať akým spôsobom a kde chcú bývať. Na jednej strane sme teda mali neistotu, ale na druhej strane z toho dodnes veľmi profitujeme.

Na život na Slovensku sme si však nezvykli doteraz. Okrem rodiny a priateľov nič už nie je také ako to bolo pred tým ako sme odišli do Ameriky. Hľadáme stále svoje miesto na Slovensku a nie je to veru ľahké. Každý týždeň sa aj s deťmi rozprávame o tom, či sa nejdeme vrátiť do Ameriky. Pevne veríme, že tam pôjdeme čoskoro aspoň na nejaký obmedzený čas.

16. Ako by ste priblížili čitateľom Vašu vášeň - vesmírnu architektúru a ako sa pozeráte na otázku viera vs veda? 

Gusto: Myslím, že práve dialóg medzi vierou a vedou je jedným z dôvodov, prečo ma Boh do tejto oblasti povolal. Vesmír ma lákal už od malička a v tej Amerike sa táto vášeň vo mne znovu prebudila. Jedného dňa som sa modlil a začal som hovoriť Otcovi, že mne sa už nechce rozoberať náboženské témy, ale rád by som sa radšej rozprával o vesmíre. Na to som vnímal, že mi Boh hovorí, že s takým veľkým zámerom som stvoril vesmír a tak málo mojich detí sa ma na neho pýta. Odvtedy som sa začal zaujímať viac o túto tému a o to akým spôsobom by som ja mohol priložiť ruku k dielu. Postupne sa mi otvárali rôzne spolupráce aj so slovenskými firmami, ktoré sa tomuto venujú.

Vesmírna architektúra je navrhovanie stavieb mimo našej planéty Zem. Sú nimi kozmické lode, malé zariadenia na pestovanie rastlín a návrhy priestorov, ktoré podporujú život živých organizmov. S naším týmom sme sa prihlásili na rôzne súťaže architektonických návrhov na Mesiac a Mars a aj sme sa pekne umiestnili. Vytvárajú sa prípadové štúdie v ktorých sa ukazuje, akým smerom by sa mal uberať výskum a vývoj, čo sa týka osídľovania nebeských telies.

Existuje veľké množstvo vedcov, ktorí sú veriaci. Veda je o tom, že všetko testujem a na základe exaktných informácii vyhodnocujem a spochybňujem. Ak existuje vedec, ktorý hovorí, že Boh nie je, tak to je nevedecké tvrdenie, pretože on ešte empiricky nedokázal namerať, že Boh nie je. Veda sa neustále pýta, takže ja osobne tu vidím veľmi krásne prepojenie medzi vedou a vierou. 

17. Na záver by som sa Vás chcela opýtať čo Vám dáva život s ôsmymi deťmi a čo by ste ešte chceli odkázať našim čitateľom?

Janka: Naše deti ma naučili byť slobodnou. Jasné, že nie je také jednoduché vycestovať s ôsmymi deťmi, či už finančne alebo logisticky, ale nepozerám sa na to takouto optikou. Každé ďalšie dieťa prináša do môjho života niečo výnimočné a vnútorne ma premieňa. Preto môžeme žiť taký život aký ho žijeme. Nie je síce úplne ľahký, ale je proste krásny. Chcela by som teda odkázať ľuďom, aby sa nebáli robiť odvážne rozhodnutia. Stojí to za to a odvážny život s Pánom Bohom prináša obrovské dobrodružstvo a kvalitu života.

Gusto: Rodičovstvo a veľká rodina sú pre mňa aj veľkým zdrojom inšpirácie, čo sa týka práce. S každým dieťaťom prichádza nejaké nové požehnanie. Žijeme v takom nastavení, že takto sme sa rozhodli, toto robíme a teraz vidíme ovocie našich rozhodnutí. Rodina pre mňa nie je nuda, ale je to forma žitia naplno. Odvážny život s Bohom mi prináša takú kvalitu, že sa až bojím žiť bez Neho.

Janka a Gusto, ďakujem Vám veľmi pekne za rozhovor. 

www.ugroczy.com   Facebook: Ugroczy Family Adventure