Nezvyčajný hosť v kostole
Tesne pred nedeľnými službami v kostole nám dovnútra vletel holub. Najprv lietal zmätene sem a tam a potom sa uvelebil na jednom z trámov, ktoré podopierajú strechu.
Ľudia sa na neho so záujmom pozerali a kňaz pohotovo zareagoval: "Dnes tu máme s nami nezvyčajného hosťa. Neviem, či budem kázať tiež tomuto holubovi, ale skrze tohto vtáčika môže Boh prehovárať k nám. Pravdepodobne sa budete mnohí pozerať nahor ako prelietava po kostole a bude určitým spôsobom vyrušovať dnešné služby. Ale to nevadí, lebo práve tento holub nás môže učiť, že každý má byť v cirkvi prijatý. Aj keby spôsoboval svojou prítomnosťou väčší rozruch, na aký sme zvyknutí."
Páčilo sa mi ako kňaz šikovne využil nezvyčajnú situáciu, ktorá sa v tú nedeľu udiala. A má pravdu. Aj holub, ktorý náhodou vletel do kostola nás môže naučiť byť viac otvorení k ľuďom okolo nás. Nie každý zapadá do stereotypu bežného návštevníka zboru. Niekto je možno hlučnejší, iný zas výstredne oblečený a ďalší sa azda nepostaví vtedy, keď ostatní stoja. A to je v poriadku. Lebo cirkev by nemala tvoriť uzavretú komunitu dokonalých ľudí, ktorí vedia ako sa majú správať, obliekať, kedy vstávať a kedy si sadnúť a ako spievať či sa modliť. Kostol by malo byť miesto, kde inakosť nevyrušuje, ale je naopak vítaná. Do mnohých kostolov v Anglicku je povolené ísť so psíkom aj na služby Božie. Niektorí by to možno odsúdili a povedali, že to je už prehnané a zvieratá nepatria do chrámu. Je to tak ale naozaj? Želám si aby sme boli viac otvorení ľuďom, ktorí prídu do kostola. Či prídu s plačúcim dieťaťom, so psíkom, s kohútom na hlave, či piercingom v nose. Každý z nás máme predsa svoj životný príbeh a tým, že prídeme do kostola otvárame svoje srdce Bohu a svoje uši Jeho hlasu. Tak nech nám v tejto lekcii od holuba Boh pomáha.
Amen